Nikoletu Kováčovú mnohí poznajú ako Surovú dcérku. Na svojmom blogu a Youtube veľmi úprimne, pútavo a bez prikrášlenia zoznamuje ľudí s vegánstvom, rastlinným stravovaním a kozmetikou netestovanou na zvieratách. V roku 2019 vydala knihu Slovegán, prvú vegánsku kuchárku venovanú tradičným slovenským receptom. Práve vďaka tejto krásnej kuchárke som natrafila na Nikoletin blog a inšpiratívny instagramový profil. Naše milé stretnutie v Riegrových sadoch ubehlo ako voda, najmä preto, lebo Nikoleta rozpráva pútavo o akejkoľvek téme. V rozhovore sa viac dozviete nielen o práci na sociálnych sieťach, radách, ako sa vyrovnať s negativitou, ale aj o vplyve modelingu na stravovanie a o častých mýtoch o vegánstve.

text: Veronika Ohrádková // foto: Alexandra Hrašková // čítanie na 15 minút

Čo ti v karanténe robí najväčšiu radosť?

Najväčšiu radosť nám aj s priateľom robia naše kvetinky, keďže máme doma azyl asi pre 30 kvetov a byliniek, ktoré sú takým našim ''dieťaťom''. Chodíme okolo nich, pozeráme, ktoré vypúšťajú listy, hnojíme ich a presádzame. Sme teraz takí bytoví záhradkári.

O spomienkach na detstvo a o modelingu

Vybaví sa ti nejaká pekná spomienka na detstvo?

Väčšina pekných spomienok sa mi spája s prírodou a záhradou. Doma sme mali okrem záhrady aj veľa zvierat – mačky, mačiatka, sliepky, prasiatka, sused choval kačky. Pamätám sa, ako som sa chodila hrávať so zajacmi a potom som mala doškrabané celé ruky a babička ma potierala slivovicou. Na záhrade sme s bratom museli vždy aj pomáhať – keď bola sezóna, okopávali sme, zbierali marhule, zastrihávali stromy, vyberali zemiaky. Boli sme vedení k tomu, aby sme si veci skúšali a boli kreatívni. Teraz si ľudia kupujú knihy o tom ako záhradkárčiť, nás najviac o pestovaní rastlín naučili dedko s babkou.

Čím si chcela byť ako dieťa?

Bola som presvedčená, že chcem byť maliarkou. Niekoľko rokov som chodila na základnú umeleckú školu a umenie a kreslenie je mi veľmi blízke. Keby som mala zas všetok čas sveta, tak by som sa určite chcela zdokonaľovať v kreslení. Myslím si, že je to skvelá aktivita na vyčistenie mysle.

Kde si študovala?

Študovala som žurnalistku v Bratislave, ale štúdium som prerušila, aby som sa mohla venovať modelingu.

V súčasnej dobe žiješ v Prahe. Býva sa ti vo veľkomeste dobre? Nechýba ti záhradka a pestovanie vlastnej zeleniny?

Chýba mi domáci kľud a záhrada, ktorú mám u rodičov na Slovensku v Piešťanoch. Dostávame sa s priateľom do štádia, kedy zvažujeme vlastnú záhradu a pestovanie vlastnej zeleniny. Je to síce drina, ale je to aj zmysel dní, starať sa o plodiny a mať svoje súkromie.

Dokážeš si predstaviť, že by si opustila ruch veľkomesta a presťahovala sa na dedinu?

Človek chce to najlepšie z obidvoch svetov. Samozrejme je super, že v Prahe je kopa skvelých kaviarní, divadiel, sociálne vyžitie – toho sa človek len tak nechce vzdať. Nie sme ale s priateľom ten typ ľudí, ktorí by sa odsťahovali a žili na samote. Musíme hľadať kompromis – aby sme mali niečo svoje, ale zároveň aby sme to nemali ďaleko do práce.

Viedli ťa rodičia k zdravému stravovaniu?

Mamina určite áno. Ona bola v kuchyni vždy tá, ktorá rada experimentovala. Tato vždy chcel, aby boli doma klasické slovenské jedlá a mamina bola tá, ktorá skúšala všetky zaujímavé ingrediencie – napríklad sme mali doma pohánku ešte predtým, ako bola tak rozšírená. 15-20 rokov dozadu sme mali doma klíčky a mungo fazuľky, takéto teraz hipsterské potraviny.

Ovplyvnil modeling tvoj vzťah k jedlu?

Určite ovplyvnil. Keď človek pracuje v modelingu, tak ho vedú k tomu, že si musí dávať pozor na stravu. Bohužiaľ v modelingu sa často stáva, že ti povedia, že treba schudnúť, netreba priberať, treba sa stravovať zdravo, ale nejaký návod ti nedajú. Preto je to pre veľa dievčat taký boj, a preto sa to môže zvrhnúť do porúch príjmu potravy. V modelingu je cítiť tlak na to zostať štíhla, ale nikto ti nedá návod, ako na to. Mne sa to našťastie nájsť podarilo a som za to veľmi rada, pretože som nikdy nemusela riešiť poruchy príjmu potravy a mám zdravý vzťah k jedlu. Ale keby sa do toho človek nepustil, tak ho modeling naučí naozaj zlé stravovacie návyky a môže to skončiť anorexiou. Modeling naozaj veľmi súvisí so stravou a stravovaním.

Mala si osobne z jedla niekedy stres, keď si sa venovala modelingu?

Určite som bola veľakrát pod tlakom, keď mi agentúry hovorili, že treba schudnúť, ale v konečnom dôsledku som si povedala, že sa cítim so svojím telom v pohode a nebudem sa nijak trýzniť. Snažila som sa stravovať zdravo, mala som proteínovú stravu, ale nechcela som sa nejak obmedzovať. To ma vlastne začalo dosť nudiť, jesť čistú stravu – typu suchá ryža s kuracími prsiami. Rýchlo ma to prestalo baviť, pretože to bolo pre mňa veľmi fádne. Potom som našťastie našla vegánstvo, ktoré je naozaj pestré a pri ktorom som sa prestala obmedzovať, že niečo nemôžem, alebo že je niečo zlá potravina.

O influencerstve a radách ako začať s vegánstvom

Ako nazývaš svoju profesiu, keď sa predstavuješ neznámym ľuďom? Foodblogerka alebo autorka knihy?

Prezentujem sa ako fotografka / autorka kuchárky, lebo to podľa mňa stále znie lepšie ako influencer alebo foodbloger. Fotografia je pre mňa výstižná, tou sa živím aj vo svojej druhej práci – digitálnej agentúre. Je fajn mať knihu za sebou, lebo je to trochu iný level práce. Nemám veľmi rada konverzácie, ktoré začínajú tým, že som influencerka a potom sa ľudia pýtajú na ''influencovanie''.

Bohužiaľ, ľudia majú voči influencerstvu stále predsudky, pretože sa často stretávajú s negatívnymi príkladmi. Samozrejme tí najväčší mainstream influenceri nie sú foodblogerky, ale sú to celebrity, ktoré sú spájané s drámami, kontroverznosťami a vyhranenými názormi. Ja riešim recepty, vegánske potraviny a vegánske otázky. Myslím, že by pre mňa bolo extrémne ťažké, keby som bola influencer, ktorý sa prezentuje len peknými fotkami postavy.

Si aktívna na sociálnych sieťach. Ako sa ti darí vysporiadať sa s negativitou?

Myslím si, že negativitu je stále najviac cítiť na Youtube, pretože videá sa tam náhodne zobrazujú ľuďom aj roky po tom, čo vyšli a dostávajú sa úplne mimo cieľovú skupinu. Na Youtube je pravidelné, že tam mám filtre na blokovanie vulgárnych komentárov. Z toho si ale nič nerobím, to je len výkrik anonymného človeka do tmy internetu, kde si potrebuje ponadávať pod nejakým cudzím videom, ktoré ho nezaujíma. Takže to nejak neriešim. Negativity, ktorá by sa ma naozaj nejak dotkla je strašne málo.

Najlepšia rada je negativitu na sociálnych sieťach ignorovať. Keď je nejaká kritika konštruktívna, tak väčšinou prichádza od fanúšikov a je podaná veľmi zrozumiteľne, milo a jasne. Keď ide ale o čistý hejt a nie konštruktívnu kritiku, tak s tým človek nemôže nič urobiť. Najlepšie je ignorovať takéto správy, vôbec na nej nereagovať a nedávať im svoj čas a energiu, pretože je to strata času s takými ľuďmi čo i len diskutovať.

V roku 2019 si vydala kuchársku knihu Slovegán, ktorá je plná slovenských receptov v odľahčenej rastlinnej verzii. Spomenieš si na momenty, ktoré potvrdili, že knihu naozaj chceš?

Takých momentov bolo určite veľa, hlavne k záveru. Začiatok bol celkom jednoduchý, v tej dobe sme písali jeden recept za druhým a šlo to ako po masle. Veľmi ťažké obdobie nastalo asi mesiac predtým, než mala ísť kniha do tlače a keď sme potrebovali všetky texty zeditovať. Často som sa až do noci snažila prechádzať texty a hľadať v nich chyby. Pre nás bola určite textová časť tá najnáročnejšia. Teraz, keď chceme vydať druhú knihu, sme si povedali že texty budeme prechádzať viac postupne.

V crowdfundingovej kampani sa vám podarilo vyzbierať oveľa väčšiu sumu, než cieľ, ktorý ste si stanovili. Prekvapil ťa záujem o knihu?

Určite nás záujem prekvapil. V žiadnom prípade sme ho nečakali. Všetci ľudia, ktorí vydali kuchárske knihy, nás upozorňovali, že nič moc nemáme očakávať.

Akú radu by si dala človeku, ktorý začína s vegánstvom?

Najlepšia rada je začať postupne, nedávať si na seba prehnané očakávania a byť k sebe mierny a chápavý. Ja som síce začala ad hoc – z jedného dňa na druhý, ale aspoň týždeň predtým som strávila tým, že som si o vegánstve čítala a vzdelávala sa.

Pri zmene stravy je dobré robiť postupné kroky, napríklad začať tým, že vylúčim mlieko, ktoré nahradím rastlinnými alternatívami. Potom sa posuniem k mäsu a skúšam alternatívy mäsa. Medzi to je dobré chodiť do vegánskych reštaurácií, skúšať nové recepty, lebo je to naozaj úplne iný štýl varenia, dochucovania a výživy. Práve preto vzniká toľko mesačných vegánskych výziev, aby mal človek čas prispôsobiť sa. Lebo keď človek spraví zmenu náhle a zrazu zistí, že nevie, čo jesť, nemá doma čo jesť, tak potom sa naozaj nedá stravovať vegánsky a ľudia to nevydržia.

Aký máš názor na tieto tri časté mýty o vegánstve?

1. Vegánstvo je drahé

Vegánstvo môže byť drahé. Poznám ľudí, ktorí sú schopní minúť 700 eur na osobu mesačne. Pre mňa osobne je vegánstvo lacnejšie ako klasické stravovanie. Vyberám si základné potraviny a drahé špaciality – ako vegan syry, jogurty či alternatívy mäsa si doprajem len zriedkavo. Obyčajné strukoviny, obilniny, zelenina či ovocie nie sú drahé, takže ani vegánstvo drahé byť nemusí. Je to na každom, koľko chce a môže minúť.

2. Vegánstvo nie je pre každého

Vegánstvo nie je pre ľudí, ktorí vegánmi byť nechcú. Vyvážená pestrá vegánska strava je vhodná pre každého. Akýkoľvek vek, pohlavie, krvná skupina, športová aktivita… Ide ale naozaj o vyváženú a pestrú stravu, kde človek získa všetky potrebné živiny. Vylúčiť len živočíšne potraviny a nezaradiť nové potraviny, hlavne strukoviny, nie je vyvážená strava. Veľa ľudí sa vegánsky nestravuje dobre.

3. Vegánstvo nie je nutrične bohaté

Veľa ľudí, ktorí začnú s vegánstvom, majú pocit hladu, lebo nie sú zvyknutí jesť dostatočne veľké porcie. Väčšinou je to tak, že rastlinná strava je menej kalorická, takže ľudia musia začať jesť oveľa väčšie porcie. Ak človek je málo, tak nezíska potrebné živiny na žiadnej strave. Odtiaľ podľa mňa pochádza aj tento mýtus. Keď sa raz človek naučí, koľko rastlinnej stravy potrebuje na to, aby bol sýty, tak to nie je absolútne žiadny problém.

Uvažovala si niekedy nad otvorením vlastnej reštaurácie?

Môj sen to asi nie je, myslím si, že gastro je veľmi ťažký biznis.

Máš nejaký recept, ktorý teraz počas karantény rada varíš?

U nás sú teraz obľúbeným receptom penne cestoviny so smotanovou ''kvázi'' syrovou omáčkou s lahôdkovým droždím. K tomu si robíme huby, cuketu a lahôdkové tofu. Buď robím omáčku zo sójovej smotany, alebo z avokáda pomixovaného s rastlinným mliekom. To by sme doma zvládli jesť každý deň.

O vegánskej móde a kozmetike

Máš v Prahe obľúbený bezobalový obchod alebo farmárske trhy?

Najčastejšie chodím na farmárske trhy na námestí Jiřího z Poděbrad. Tam nakupujem kvety aj čerstvú zeleninu. Veľmi blízko sme mali Ekobchod, kam som chodila pre tekutý prací prášok a bezobalové veci do domácnosti, ale tento rok ho zatvorili. Uvidíme, čo nové vymyslia. A klasika Bezobalu na Florenci.

Riešiš udržateľnosť v móde?

Áno, snažím sa riešiť udržateľné oblečenie. Som našťastie človek, ktorý veľa nenakupuje a nakupujem len vtedy, keď niečo potrebujem. V Prahe mám rada napríklad Etik butik, kde majú veľký výber vegánskych topánok a oblečenia. Sú to už drahšie veci, takže je to väčšia investícia. Nakupujem s rozmyslom a za rok si kúpim naozaj minimum vecí, ale potom ich nosím až do vynosenia. Rada tiež chodím do sekáčov – napríklad v zime som sa tam dívala po svetroch a šáloch.

Aký máš názor na vegánske náhrady kože? Papier, piñatex, malai? Máš s nejakým z týchto materiálov dobrú skúsenosť?

Mám vegánsku ľadvinku od značky Matt & Nat a papierovú tašku od Uashmama. Papierové tašky a vrecká som si veľmi obľúbila aj ako obaly na kvetináče. Som milo prekvapená, koľko toho papier vydrží. Napríklad túto tašku od Uashmama mám už rok, ešte som ju veľmi nečistila ani neprala a je stále v super stave.

Najzávažnejšou vecou sú u mňa asi topánky. Sklamalo ma napríklad, že tieto tenisky z vegánskej kože, ktoré mám na sebe, dlho nevydržali a začali sa olupovať. Nemám pocit, že sú za tú cenu sú také trvanlivé. Keby som si kúpila obyčajné, lacnejšie tenisky, ktoré sú z PVC, tak mám pocit, že sú trvanlivejšie než táto ''fancy'' vegánska koža.

Na blog Surová dcérka pridávaš aj recenzie na kozmetiku netestovanú na zvieratách. Máš nejaké obľúbené kozmetické produkty?

Obľúbených ich mám veľa. Doma používame kozmetiku Urtekram na vlasy, v starostlivosti o pokožku mám rada značku 100 % pure. To je taká drahšia a ''serióznejšia'' značka s dobrými produktami proti starnutiu a vráskam. Z dekoratívnej kozmetiky najčastejšie používam kozmetiku Milani a ZAO kozmetiku v bambusových obaloch.

O sebavedomí a konzumnom živote

Akú vlastnosť si na sebe najviac ceníš?

Snažím sa byť odvážnym a úprimným človekom. Nepodlieham tlaku spoločnosti.

Tiež som veľmi zodpovedný človek – v pracovnom aj súkromnom živote. A cením si aj empatiu. To je vec, na ktorej pracujem, byť empatická nielen k zvieratám, ale aj k ľuďom.

Si perfekcionistka?

Našťastie nie. Musím pochváliť môjho priateľa, ktorý je u nás doma perfekcionistom. Ja sa snažím veci robiť dobre, ale mám určité hranice, za ktoré sa mi ísť nechce. A vtedy to práve ťahá môj priateľ.

Máš nejakú radu pre zdravé sebavedomie?

Myslím, že to veľmi závisí od toho, ako človek vyrastá a aké reakcie na svoju osobu dostáva od okolia a blízkej rodiny. Je veľkou výhodou vyrastať v prostredí, ktoré nastaví človeka na to, aby mal sebavedomie zdravé. Ja som mala šťastie, že som bola v rodine vždy vyzdvihovaná.

Skôr či neskôr sa ale všetci stretneme s tým, že o nás niekto, buď osobne alebo v online svete, povie niečo negatívne. Napríklad ja som si o sebe neuvedomila niektoré chybičky krásy, až kým mi to nepovedal niekto iný. Dovtedy som to vôbec neriešila. Nevedela som, že mám väčší nos než zvyšok ľudí, alebo že mám viditeľnejšie očné kruhy. To je vec, ktorú by som si ja sama nikdy nevšimla.

To, čo pomáha, je nejakým spôsobom negativitu blokovať a hovoriť si, že krása je len pominuteľná vec, ktorá je tu dočasne. Preto je niekedy zbytočné to prehnane riešiť. Čo sa týka pracovných schopností, tak človek musí vedieť sám, že keď je pracovitý a schopný, tak si nemôže pripustiť kritiku ľudí, ktorí sa ho snažia podkopať. Človek musí dôverovať svojim schopnostiam a nepočúvať to zlé.

Akú najväčšiu prekážku si musela v živote prekonať?

Trvalo mi dlho, kým som mohla cestovať a pracovať ako modelka v zahraničí. Musela som prekonať rôzne prekážky, napríklad dostať sa k správnej agentúre a k správnemu kontraktu. Určite to nebolo len tak, je za tým naozaj veľa driny.

Prečo si sa prestala venovať modelingu?

V modelingu môže žena pracovať, kým je ešte mladá. Dvadsaťšesť je už strašný vek na modelku, vtedy musíš klamať, že máš dvadsaťdva. Tým, že som cestovala a stala sa vegánkou, som aj modeling začala vnímať inak. V zahraničí sme samozrejme neboli top modelky, ale obyčajne pracujúci ľudia. Za modelingom je strašne veľa driny, ktorú nechce robiť veľa ľudí celý život. Samozrejme cestovanie, spoznávanie nových ľudí a krajín sú skvelé a lákavé, ale na druhej strane, človek stále žije na nejakom modelkovskom apartmáne, cestovanie je niekedy naozaj ťažké a je nutné často pracovať dlho do noci. Práca modelky ma prestala napĺňať a tlak okolia na to byť stále mladá, krásna a štíhla ma prestal baviť.

Akú knihu máš práve rozčítanú?

21 lekcií pre 21. storočie od Yuval Noah Harariho a kopec kuchárok.

Akí iní kuchári ťa inšpirujú?

Na Instagrame sledujem strašne veľa vegánskych aj nevegánskych kuchárov, hlavne ako inšpiráciu pre vlastné fotografie. Mám veľmi rada kuchárky od BOSH! kitchen alebo Thug kitchen. Tie kuchárky si veľmi rada listujem, lebo texty sú fakt skvele napísané a je tam veľmi veľa vtipov. Robím si doma aj zbierku drahších a luxusnejších kuchárok, ktoré nie sú vegánske. Napríklad ma veľmi zaujímajú kultúrne kuchárky.

Kníhkupectvo Book theraphy v Prahe má skvelý výber práve takýchto kuchárok.

Aká myšlienka ťa v poslednej dobe najviac zaujala?

Myšlienka, ktorú už dlhšie riešim, je vzájomná rovnosť ľudí. Žijeme v extrémne konzumnom spôsobe života, ktorý nie je dobrý ani pre planétu, ani pre ľudí, ktorí sú vykorisťovaní, alebo pracujú za strašne nízku mzdu. Často riešim, kam to až dôjde a kam to speje, keď to už nebude môcť ísť ďalej – či už kvôli ekologickému alebo sociálnemu aspektu. Pre mňa je otázkou, aká je cesta von z tohto konzumného života, niekam, kde by sme boli všetci spokojnejší, vzájomne si rovnejší a nevykorisťovali iných. Čoho sme ochotní sa vzdať, aby sme sa mali všetci lepšie.

Doma sa často bavíme o tom, ako žiť iným spôsobom života bez toho, aby sme zruinovali ekonomiku. Teraz nám aj tá korona v niečom otvára oči. Musíme sa vzdať niektorých vymožeností. Som zvedavá, kam sa to pohne a či sa trochu poučíme.